Keď sa zavčasu ráno zobudila, jej manžel bol už dávno preč, šiel pozrieť stádo za mestom. Vstala z postele a zahalila si telo, ktoré už zažilo svoj rozkvet, do látky. Chvíľu sa zastavila pri okne a rozmýšľala nad svojím osudom. Bola neplodná. Prečo, to si nevedela vysvetliť. Ale s tým sa už dávno zmierila, čo ju trápilo bolo, že jej manžel si zaslúžil potomka. Prešlo už dvanásť rokov od ich svadby a on ani len nenaznačil sklamanie z jej údelu. A aj keď cítila jeho útrapy, predsa vedela, že ju miluje, miloval, a bude milovať.
V to ráno sa vybrala na trh. Mala na sebe tradičné židovské ošatenie a na krku krásnu bielu šatku. Chcela nakúpiť figy u starého známeho, no zabudla, že deň pred tým ho uväznili za neplatenie daní cisárovi. Chodila teda od stánku k stánku a snažila sa vybrať to najlepšie pre svojho muža. Ako tak prechádzala, zbadala asi štvorročné dievčatko pobehovať pri stene jednej zo schátralých budov. Vyzeralo stratene a bezradne, no žiaden z okoloidúcich si ho nevšímal. Rozhodla sa dieťa zaniesť do chrámu, aby sa tam oň postarali. Pristúpila bližšie, ale dievčatko sa zľaklo a dalo sa na útek. Pritom sa pošmyklo a nepríjemne padlo tvárou na zem. Začalo plakať. Rýchlo k nemu priskočila a otočila ho na chrbát. Malý prúdik krvi tiekol z čela plačúceho dievčatka. Neváhala ani na sekundu a bielou šatkou mu očistila čelo. Snažila sa ho upokojiť a po nejakej chvíle sa jej to aj podarilo. Ruka v ruke kráčali smerom k chrámu a ona si šatku znova dala na krk tak aby nebolo vidno červený fliačik. Zrazu začula veľký hluk. Po kamennej ceste viedli odsúdenca a početný dav ľudí ho obstával. Vraj sa prehrešil proti cisárovi. Aj ona s dieťaťom musela pristúpiť bližšie, lebo ich cesty sa križovali. Ako sa predierala masou, zobrala dievčatko na ruky. Znenazdajky sa ocitla zoči-voči stelesnenému utrpeniu. Muž bol celý doráňaný a tvár mu zahaľovali vlasy pozliepané potom a stuhnutou krvou. Zostala ako prikovaná, nevedela sa pohnúť. Boli do neho len čosi metra. Tu si uvedomila, že to nie je výjav pre oči dieťaťa. Chcela rýchlo odísť no tlak ľudí je nepúšťal. Pocítila ako jej niekto kradne pokrývku krku. Obzrela sa a zostala v nemom úžase. Dievčatko na jej pleciach podalo bielu šatku odsúdencovi. Ten si utrel tvár a podal ju naspäť žene. Podal jej aj svoj pohľad. A ona pocítila neuveriteľný pocit vďaky. Vďaky, ktorá presahuje náš svet. Masa i odsúdenec sa posunuli a ona mala voľný priechod. Nešla už ale do chrámu, ale domov. Dieťa si buď u nej nájdu rodičia alebo sa oň postará ona s manželom, ale nechcela ho nechať na mieste kam sa chodia modliť tí istí ľudia čo kruto vraždia na ulici.
Komentáre
krázky príbeh,