Krátke príbehy

Bol krásny deň a ja som kráčal po úzkej vidieckej cestičke ako som to mával vo zvyku už dlhšie. Stretol som svojho starého priateľa, ktorý rovnako ako ja vychutnáva slasť jemných kopcov pokrytých poľami obilnín či viničom. Starého ako starého, má už 63 rokov. Poznali sme sa už dlho a vedeli sme spolu riešiť všetko, od toho či sa ešte stále chodím bicyklovať do hory až po vojnu v Iraku. Normálne rezký, príjemný a usmievavý starček bol tento krát ale nejaký ponurý a smutný.
„Čože vám je dedko? Pohádali ste sa s babkou?“
 „Kiežby len to,“ odpovedal úsečne.
„Porozbíjali ste taniere, či mrkva nevyklíčila, alebo sa pokazila huspenina, či ste zabudli na výročie?“
Mlčal a videl som, že mu slovami nepomôžem a tak som sa s ním aspoň prechádzal, hádam mu moja prítomnosť zlepší náladu. Prišli sme až do malého lesíka, ktorý sme tak dobre obaja poznali. Vtáčiky radostne štebotali a slnko sa už vracalo z najvyššieho bodu na oblohe za obzor. Medzi stromami bolo malé jazero. Mali sme šťastie, plávali na ňom labute, ktoré tu človek nevidí tak často, no niekedy sem zájdu a deduško sa im vždy tešil.
„Aha dedo, labute sú tu!“
„Vidím“
Zostali sme pri vode a ja som toho už mal plné zuby „Čo sa deje?“
„Prečo si prišiel?“ spýtal sa ma
„Rozlúčiť sa, tak nebuď aspoň teraz smutný“
„Ako nemám byť smutný, najskôr dcéra a teraz už aj vnuk“
Chvíľu zostalo ticho, ktoré bolo prerušovaní len tichými vzlykmi starčeka.
„Neplač,“ objal som ho „mama ťa pozdravuje“
„Ale prečo si musel odísť, prečo?“
„Bol už môj čas, ja som si nevybral, ale stretol som ju a budem s ňou stále a ty prídeš za nami, neboj. Všetci traja sa spolu dobre zasmejeme, uvidíš.“
Plakal stále ďalej a ja som taktiež zvážnel.
„Prišiel som ti povedať, že musíš žiť život ďalej. Ja tu nebudem, ale tie labute sú tu stále tak ako ľudia, na ktorých ti záleží. Odchádzajú a prichádzajú, ale vždy budú, sú večný. Každý má na tomto svete vždy pre koho žiť!“
Dedko ma ešte tuhšie objal. „Je tam pekne?“
„Nádherne, tak ako tu, krajšie“ usmial som sa
„Ten čas čo nebudeme spolu mi budeš chýbať“
„Aj ty mne, ale už musím ísť, stmieva sa“
„Ešte posledný dotyk, prosím“ pohladil ma po vlasoch.
Následne slnko zapadlo a ja som sa rozplynul, no deduška som pozoroval ďalej. Pozrel na labute, utrel si oči a šiel domov.