Prezeral si stromy svojím skúseným okom a hľadal taký, ktorý by vyčnieval, ktorý by ho zaujal. Tentoraz potreboval väčší a kvalitnejší než minule. Drevo naposledy nebolo vhodné na stolárske práce. Už dlho si chodí vyberať materiál do lesa sám. Neverí dodávateľom. Nevyhýba sa ťažkej práce. „Konečne!“ zbadal malú čistinku a krásny veľký dub.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa dub.
„Pán stolár.“
„To je tvoje meno?“
„Tak ma volajú. Prečo sa pýtaš?“
„Vidím že držíš sekeru. Chcem vedieť kto ukončí môj život.“
„Aha.“ odpovedal chladne stolár a nastala chvíľka ticha. Potom sa pýtal: „A tvoje meno?“
„Dub.“
„To je tvoje meno?“
„Tak ma volajú. Prečo sa pýtaš?“
„Chcem vedieť či niekomu na tebe záleží.“
„Ak by som mal meno, záležalo by niekomu na mne?“
„Áno, už by si nebol len jeden z mnohých dubov ale bol by si jedinečný.“
„Škoda že nemám meno...“
„Škoda pre teba, šťastie pre mňa. Neviem či by som dokázal zoťať strom s menom.“
Stolár si uvedomil absurdnosť svojej vety, rozosmial sa a dodal: „Asi áno, ale urobil by som to s ťažkým srdcom. Váza z hliny je všedná, keď ju rozbijeme, nemáme prečo smútiť, ale keď zničíme porcelánovú vázu, tak sme nešťastný, pretože bola drahšia. Zabiť dačo všedné, pokým to nemá meno, nás ľudí nebolí alebo je to aspoň pre nás ľahšie.“
„Nezabijete teda niekedy aj niečo dôležité, niečo nepomenované no predsa dôležité?“
„Dakedy zbúrame nejaký dom a až potom zistíme, že sa v ňom narodil nejaký básnik, ale to sa nestáva často.“ a stolár zoťal dub...
...Som tehotná...
...Nemôžeme si ho teraz dovoliť...
...Nemusíte sa báť, všetko prebehlo dobre , plod bol úspešne odstránený... (“dieťa bolo zabité“)
Komentáre