Krátke príbehy

Mal som deň ako každý iný. Odchádzal som zo školy za sprievodu svojho tieňa a ešte som nevedel kam vlastne chcem ísť. Pôjdem domov? Moc sa mi nechce, veď čo ma tam čaká? Len ďalší stereotyp. Potreboval som jednoducho vypnúť, popremýšľať a zoradiť si v hlave svoj život. Nuž som sa teda len prechádzal hore-dole v centre mesta. Bohužiaľ, horúce sparné poobedie mi akosi nedovolilo cítiť sa uvoľnene. Preto som sa náramne potešil tmavým mračnám na oblohe. Čoskoro som bol už aj bez svojho večného spoločníka. Začalo popŕchať a vedel som, že sa dakde musím skryť, ináč zmoknem. Mal som pravdu, zatiaľ čo som zočil balkón na námestí, ktorý poskytoval úkryt, už lialo. Rýchlo som dobehol k počernému huslistovi s dlhými šedivými vlasmi a v chatrnom oblečení, ktorý sa tam tiež schoval. V rukách držal husle a pod nohami mal otvorené puzdro s trochou drobných od okoloidúcich. Nechcelo sa mi stáť a tak som si sadol na holú zem. Huslista vyzeral prekvapený a to nevedel čo ho ešte so mnou čaká.
„Montiho čardáš."
„Čo prosím?"
„Zahrajte mi Montiho čardáš!"
„Keď chcete."
Pomalý a zdĺhavý úvod pesničky mi konečne pomohol myslieť. V tom prešla do vášnivého refrénu a ja som sa úplne oddal danej situácii. Už som nevnímal melódiu, ktorá kontrastovala s pochmúrnosťou šumiaceho dažďa a s tichým hrmením. Rozmýšľal som, prečo som sám a či vlastne som sám. Možno preto, že som taký uzavretý, a možno preto, lebo dnes nemal nikto chuť so mnou zabíjať svoj voľný čas. Niežeby som nemal priateľov čo to dokážu, ba naopak, tých pár čo mám je úžasných, vždy ma podržia a keď ich naozaj potrebujem tak sú k dispozícii. To len v takýchto dňoch upadám a myslím, že nikoho nemám. Nie je to pravda a ja som smutný zbytočne. Znova som sa vrátil k realite a vychutnával som každý jeden tón, čo huslista zahral. Keď s veľkou pompéznosťou ukončil pieseň, akoby naschvál prestalol aj pršať. Letná búrka prehrmí rýchlo. Ja som nazrel do svojej peňaženky a asi polovicu svojich obmedzených financí som vhodil so puzdra.
„Ďakujem," povedal s kamennou tvárou. A predsa som cítil neuveriteľnú úprimnosť v tom jednoduchom slove. Oči ho prezradili.
„Ja ďakujem," znela odpoveď. Vstal som a bol čas ísť. Asi po sto metroch ma pristavil istý žobrák, ktorý sa schovával pred dažďom v krytej uličke.
„Peňiažtek, milosťpánko, prosím pomôžte."
„Prepáčte, nemám nič."
„Ale jemu ste dali," oboril sa na mňa.
„Snáď hráte pouličné divadlo?"
Nemal som už záujem sa s ním ďalej baviť. Pre neho je tu charita, nie ja. Prosíkal ma ešte asi pol minúty a ja som ho ignoroval. Nakoniec zanadával a odišiel. Apoň som zistil ako ľahko človek môže znova zosmutnieť.