Chlapček nevysoký, ale ani nenízky, netlstý, ale ani neútly. Hnedé vlásky, zelené oči, červená tvár a zrýchlený dych. Uteká po lúke smerov k neveľkému kopcu, čo sa netýči nijak nad okolitou krajinou a predsa beží naplnený radosťou, napätím a zároveň aj strachom. Strachom z neznámeho, nepoznaného, z prírody, medveďov, či vlkov. Ten strach ho poháňa dopredu aj keď mal chuť otočiť sa a vrátiť sa domov. Nachvíľu zastane, skrčí sa, ruky položí na kolená a snaží sa pochytiť stratený dych. Po zemi poskakujú chrobáky, ktoré menia farby. Zo splývajúcej šedej na prekrásnu bledo-modrú. Z chrbta si dá dole batôžtek a jemný vánok ho chladí na spotenom tele. Vyberie fľašku a vypije pár glgov namiešaného pomarančového džúsu. Pozrie sa pred seba a zbadá kopec, ten ktorý sa netýči nijak nad okolitou krajinou. Usmeje sa. Vyhodí ruksak na rameno a kráča ďalej. Vo výške zbadá plachtiaceho vtáka. Nezastaví, no predsa uprie oči na majestátneho dravca. Pripomína mu to, prečo je tu. Kvôli slobode. Kvôli mužnosti. On si to ale neuvedomuje, len sa prizerá. Nachvíľu sa obzrie na cestu a zatiaľ sa dravec vo vzduchu stratil.
Sadnú si. Konečne vyšli hore. On aj jeho starší brat. Žiaden výhľad, veď je to kopec, čo sa netýči nad okolitou krajinou. A predsa sú obaja spokojný. Zažili dobrodružstvo. Videli medovú srnu, mladého jeleňa.
Pomaly schádzajú dole po druhej strane kopca. Je to tam strmé. Malý chlapec sa pošmykne, zvískne a ocitne sa o pár metrov nižšie. Rozosmeje sa a znova sa šmykne, ale tentoraz naschvál. Jeho brat za ním nestíha. Nakoniec sa stretnú pod kopcom kde ho chlapček počkal.
Nič, len idylka.
Komentáre